Brankár Curtis Joseph to v živote nikdy ľahké nemal, ale napokon sa dokázal vypracovať na elitného brankára, ktorý pôsobí v NHL už takmer 20 rokov.

Curtis sa narodil v kanadskom Keswicku na predmestí Toronta Wendy Munrovej, ktorá ho pomenovala po jeho biologickom otcovi Curtis Nickle. Keďže však manželstvo so svojou stredoškolskou láskou odmietla, ponúkla Curtisa na adopciu.

Len päťdňového Curtisa tak adoptovali Jeanne a Harold Josephovci, ktorí už mali štyri deti. Jeanne bola sestričkou v nemocnici a práve tam sa spoznala s tehotnou Wendy. V tom čase už mala adoptovaného päťročného Granta Eakinsa, ktorý sa stal neskôr veľkou oporou v súkromnom živote Curtisa. Práve Grant si totiž vzal nevlastného brata pod svoje ochranné krídla a spoločne čelili výzvam, ktoré adopcia prináša.

"Na svoje detstvo sa nemôžem sťažovať. V chladničke bolo totiž vždy jedlo,“ spomína Joseph na detské časy.

Josephovci adoptované deti milovali, ale na druhej strane od nich vyžadovali striktnú disciplínu.

„Necítil som sa byť cudzí. Teraz už môžem povedať, že by som nemenil nič. Hovorí sa, že práve v detstve sa buduje váš charakter a vnútorná sila.“

Joseph si zároveň spomenul i na moment, kedy sa učiteľka pýtala detí v druhej triede, čím chcú byť ako veľkí.

„Veľa detí spomínalo, že chcú byť doktorom, či poštárom. Ja som rázne uviedol, že chcem byť hokejistom. Jediný problém bol v tom, že moja mama považovala tento šport za príliš tvrdý. Ustúpila mi až ako jedenásťročnému.“

Do NHL však viedla dlhá a tŕnistá cesta. V mladosti totiž brankár menom Curtis Munro medzi najlepších nepatril a na svojom zozname ho nemal nikto zo skautov. Ako neskôr priznal on sám, v jednom okamihu už chcel s hokejom prestať a od tohto rozhodnutia ho delil iba krôčik.

Celú jeho ďalšiu kariéru napokon ovplyvnil jeden kľúčový moment. Muž pracujúci v miestnom obchode mu totiž povedal, aby sa skúsil ponúknuť tímu univerzity Notre Dame vo Wilcoxe v Saskatchewane. Tam totiž práve hľadali brankára. Curtis to skúsil, pričom o šancu stať sa brankárom tohto tímu bojoval v „konkurze“ spoločne s ďalšími piatimi brankármi. V porovnaní s nimi pritom vyzeral ako vandrák z ulice.

„V tom čase som mal veľmi slabý výstroj. Moje betóny boli neskutočne ťažké a moja lapačka bola ako z papiera. Zlepšovať som sa začal až po tom, čo som dostal nový výstroj a lapačku, do ktorej sa dalo konečne niečo chytiť,“ spomína Joseph, ktorý sa v tom čase volal stále Munro.

Curtisovi vtedy poskytol výstroj brankár Willie Mitchell, pričom práve po tomto gólmanovi prevzal miesto v bráne Notre Dame. Jeho výkony sa výrazne zlepšili a neskôr prestúpil na Univerzitu Wisconsin, kde si zmenil svoje priezvisko na Joseph. Netrvalo dlho a o jeho umenie sa začali zaujímať aj skauti z NHL. V bráne Wisconsinu mal bilanciu 21-11-5 a priemer 2,49 gólu na zápas. Okrem toho vyhral viaceré ceny. O rok neskôr už bol jasnou jednotkou klubu University of Wisconsin a pred ďalšou sezónou podpísal zmluvu ako voľný hráč so St. Louis Blues. Do NHL tak vstúpil bez draftu.

"Curtis sa vypracoval na lídra Wisconsinu a to na ľade i mimo neho. Bol to dobrý brankár, ktorý sa vo veku 21 rokov vynoril prakticky od nikadiaľ,“ hovorí člen vedenia Blues Ron Caron.

Bojovník Joseph potom trpezlivo čakal na šancu v St. Louis, pričom bol dva roky náhradníkom Vincent Riendeaua. Situáciu mu komplikovali zranenia ramena a kolena. V roku 1993 sa bluesmani dokonca Curtisa zriekli, keď ho ponúkli New Jersey v rámci kompenzačného balíka za Brendana Shanahana. Generálny manažér Devils Lou Lamoriello však ponuku odmietol a Curtisa označil za „preplateného, priemerného brankára, ktorý je náchylný k zraneniam.“

Joseph odpovedal na kritiku už o dva mesiace neskôr, kedy sa stal jednotkou Blues. Rok nato sa etabloval ako kvalitný brankár, ktorý priviedol St. Louis do druhého kola play-off. Pamätný je hlavne duel proti Torontu, v ktorom Blues prehrali po dvoch predĺženiach, pričom „Cujo“ pochytal 61 zo 63 striel.

O rok neskôr prežil svoj najväčší test. Tréner a generálny manažér Blues Mike Keenan ho totiž podrobil veľkej kritike a začal útočiť na jeho psychiku. Keenan sťahoval Josepha zo zápasov, pričom ho napríklad vyzliekol z dresu pred celou šatňou.

"Neviem si ani len predstaviť, že by som sa mal takto správať k inému človeku,“ hovorí Joseph. „Ja som si to vytrpieť musel. Jedného dňa sme sa dostali s Keenanom do ostrejšej výmeny názorov a vtedy som mu to vyjasnil. Vymenili ma do Edmontonu za Shayne Corsona a Martyho Reasonera a tento trejd bol tou najlepšou vecou, ktorá sa mi mohla prihodiť. Lepšie to ani nemohlo dopadnúť.“

V Edmontone nabrala kariéra Josepha vzostupný trend a vrcholmi boli skvelé výkony v play-off, kde vyradili olejári v rokoch 1997 a 1998 favorizované tímy Dallasu a Colorada. Oilers však nepatrili medzi bohaté kluby a tak si nemohli dovoliť angažovanie atraktívnych hráčov, či udržanie najväčších hviezd.

Záujem o Josepha prejavili v roku 1998 Flyers i Rangers, ale Curtisa napokon presvedčil prezident Toronta Maple Leafs Ken Dryden.

"Pamätám si, že som vchádzal do obchodu s myšlienkou o tom, akú zmrzlinu si tam kúpim,“ rozpamätal sa Dryden. „Keď som už ale z obchodu vychádzal, tak som mal v hlave jediné – Curtis Joseph je brankárom, ktorý nás dovedie k zisku Stanleyho pohára.“

V bráne Toronta bol Joseph hviezdou a v rokoch 1999 i 2000 obsadil druhé miesto v kategórii Vezina Trophy pre najlepšieho brankára NHL. V roku 1999 bol finalistom trofeje Lester B. Pearson Award a v roku 2000 vyhral trofej King Clancy Memorial Trophy.

Josephov štýl v bráne sa dal označiť ako akrobatický. Dobre to však vystihol bývalý tréner Calgary Flames Pierre Page: „Curtis nemal štýl. Práve preto bol nepredvídateľný. Zvyčajne si sadol na ľad, potom tam okolo seba rozhadzoval rukami, ale napokon sa k puku vždy nejako dostal. Je to jednoducho hazardér, ktorý však pozná svoje percentá.“

„Viem veľmi dobre, že môj štýl nevyzeral najlepšie. Pokiaľ som si však dokázal udržať kontrolu v bráne, tak to bolo v poriadku,“ tvrdí Joseph. „Pozrel som si pár klipov, kde boli zostrihané moje zákroky. Naozaj som sa na tom dobre pobavil. Faktom ale je, že body sa nedávajú za krásu štýlu, lež za úspešnosť.“

„On chytal srdcom,“ hľadá príčinu tajomstva úspechov Curtisa slávny útočník Doug Gilmour. „Svojim prístupom a vôľou so sebou strhával celý tím.“

Pozitívne sa o ňom vyjadril i Eric Lindros: „Veľakrát sa zdalo, že ho porazíme, ale ani sme sa nenazdali a zrazu sme s Maple Leafs prehrali. Curtis nám jednoducho vyrážal dych.“

Tréner Ken Hitchcock raz označil Josepha za jedného z najnebezpečnejších play-off brankárov, akých kedy videl.

"Na západe vyradil Dallas i Colorado, na východe Philadelphiu. S ním by som sa už v play-off jednoducho stretnúť nechcel,“ uviedol doslova Hitchcock.

Joseph je skvelý brankár, ale zároveň i skvelý človek. Keď podpísal kontrakt s Torontom, tak si do zmluvy vyžiadal i veľmi nezvyčajnú požiadavku. Od klubu tak dostal k dispozícii skybox, za ktorý sa platí ročne 200 000 dolárov. Neobjednal si ho však pre seba. Počas sezóny doň pozýval deti z detských domovov, liečebných ústavov, nemocníc, či iných hendikepovaných ľudí. On sám to vnímal ako istý druh splátky za svoje detstvo.

Ako sme už v úvode spomínali, Curtis bol adoptovaný. Jeho matka sa ho vzdala hneď po narodení a on sám ju osobne stretol po prvýkrát až v roku 1990. Svojho otca Curtisa Nickla potom stretol po dlhom hľadaní v roku 1993.

„Vždy som chcel vedieť, kto vlastne sú moji biologickí rodičia. Bolo to niečo, čo ma zaujímalo od malička. Hľadal som svoju identitu,“ vysvetlil dôvod, pre ktorý hľadal biologických rodičov Cujo.

Dnes už má Curtis vlastnú rodinu. S manželkou Nancy vychováva deti Madisona, Taylora a Tristana.

Vráťme sa ale k hokeju. S Torontom sa Joseph rozlúčil po sezóne 2001/02, pričom ako dôvod sa spomínajú nezhody s generálnym manažérom Leafs Patom Quinnom. Ten bol totiž trénerom Kanady počas Olympiády v Salt Lake City a Curtisa na tomto podujatí odstavil po prvom stretnutí. Joseph neskôr navyše vyhlásil, že chce hrať v ambicióznom tíme, ktorý má na víťazstvo Stanleyho pohára a Toronto takým klubom nie je.

Výsledkom bol prestup do Detroitu, pričom práve tento klub je v Toronte mimoriadne neobľúbený. Curtis prišiel k červeným krídlam tesne po tom, čo získali Stanley cup. Fanúšikovia Red Wings ho pred jeho príchodom veľmi radi nemali, ale keď doviedol krídla k víťazstvu v divízii, tak sa ich postoj zmenil. Sezóna 2002/03 napokon skončila veľkým sklamaním, keď Detroit vypadol už v prvom kole. Rok nato ohlásil svoj návrat na ľad Dominik Hašek a Joseph sa stal jeho náhradníkom. Red Wings  mali navyše k dispozícii i kvalitného Mannyho Legaceho a tak sa prirodzene začalo hovoriť o odchode Curtisa z Hockeytownu. Veľkou prekážkou bol ale jeho 8 miliónový plat.  V závere sezóny utrpel Hašek zranenie slabín a Joseph začal chytať pravidelne. Napokon doviedol červené krídla k víťazstvu v základnej časti, no v play-off opäť nepotvrdil svoju skvelú povesť a Detroit stroskotal v druhom kole na Calgary Flames.

Pred sezónou 2005/06 podpísal Cujo ako voľný agent ročný kontrakt s Phoenixom Coyotes. Presne 28. Októbra vyhral v jeho drese svoj 400. zápas v NHL a v marci potom vychytal svoje 424. víťazstvo. Vďaka tomu sa dostal v počte výhier na šieste miesto pred Tonyho Esposita. V tom čase sa objavili správy o tom, že by sa mohol vrátiť späť do Toronta, kde sa mal stať náhradníkom a jeho plat by išiel rapídne nadol. V septembri 2007 záujem o jeho služby prejavila i Ottawa Senators, ale ani v tomto kanadskom tíme napokon Curtis neskončil.

Po vypršaní kontraktu s Phoenixom bol Joseph voľným hráčom a v samotnom závere roka 2007 vyhral s Kanadou tradičný Spenglerov pohár vo Švajčiarsku. Netrvalo dlho a nasledoval jeho návrat do NHL. 14. januára 2008 s ním totiž ročnú zmluvu na 1,5 milióna dolárov podpísal klub Calgary Flames. Jeho trénerom je tak paradoxne opäť železný Mike Keenan, ktorý ho pred rokmi vyštval zo St. Louis.

Joseph potrebuje momentálne už len jedno víťazstvo na to, aby sa vyrovnal v počte výhier slávnemu Terrymu Sawchukovi. Ten vyhral 447 zápasov. Z brankárov vyhrali viac už len Patrick Roy, Martin Brodeur a Ed Belfour.

„Veľmi dobre viem, ako som na tom v počte víťazstiev a viem aj to, čo znamenal Terry Sawchuk pre hokej. Ak teda spomínajú moje meno jedným dychom s jeho menom, tak je to pre mňa veľká pocta,“ uviedol Joseph.

Na dosah má pritom i ďalší míľnik. Ďalší shutout totiž bude znamenať nulu s poradovým číslom 52 a vďaka tomu sa dostane v historickom rebríčku pred Rogieho Vachona na 21. miesto.

Tento článok by nemohol byť kompletný bez objasnenia jeho prezývky „Cujo“, ktorú sme už viackrát spomínali. Prezývka „Cujo“ v podstate vyplýva už zo samotného mena CUrtis JOseph, ale jej pôvod je i v slávnom horore Stephena Kinga „Cujo“, v ktorom hrá hlavnú rolu besný pes – bernardín Cujo, ktorý terorizuje svoje okolie. Práve tohto zúrivého psa nosí Curtis zobrazeného i na svojej maske.

Slávna 31-tka teda ešte nekončí a hoci má už svoje najlepšie roky za sebou, NHL toho ešte môže ponúknuť veľmi veľa. Odborníci ho označujú za najlepšieho brankára, ktorému sa nikdy nepodarilo získať Stanley Cup. Vo svojej kariére pôsobil v šiestich kluboch NHL (St. Louis Blues, Edmonton Oilers, Toronto Maple Leafs, Detroit Red Wings, Phoenix Coyotes a Calgary Flames) a v rokoch 1994, 1999 a 2000 nastúpil v Zápase hviezd.

Video - Joseph - 438. víťazstvo